„Zabudol vôl, že teľaťom bol...“

Autor: Slávka Malíková | 25.1.2013 o 20:10 | (upravené 25.1.2013 o 20:32) Karma článku: 7,24 | Prečítané:  1378x

Nikto učený z neba nespadol. Všetko čo vieme, sme sa museli len naučiť. Aspoň my obyčajní smrteľníci. Veľa sme sa naučili od svojich rodičov a mnohému od svojich učiteľov. Veľa z toho, čo vieme, sme sa naučili len tak. Pokusom a omylom. Možno i na vlastných chybách, pri ktorých padáme na vlastný nos. Nikto nevie všetko. Ak si to i niekto o sebe myslí, je dosť pravdepodobné, že si nedovidí na konček svojho nosa.

 

Zaujímavou skupinou ľudí medzi nami sú tí, ktorí nám neocenia ani len našu snahu. Predstavte si, že by som ja, ako učiteľka dovolila prvákovi, ktorý sa všemocne snaží hľadaním tých správnych čiar, hneď v počiatkoch jeho snaženia, povedať :  „Chlapče, kašli na to, aj tak ti to nikdy nepôjde!“ Zdá sa vám to neprirodzené? Naozaj? A prečo! Vieme, že človek sa učí celý život, tak prečo by sme ho  za chyby, ktoré robí dospelý v počiatkoch svojho snaženia,  zniesli pod čiernu zem?  Sú veci, na ktorých svet nestojí.

Neviem počítať vektory, myslíte si, že som pre  svojich prváčikov horšia učiteľka?

Učím sa, myslíte si, že sa mám za čo hanbiť? Nehanbím sa priznať si to. Je to podľa mňa prirodzené.

„Milujem“ ľudí, ktorí sa škriabu po chrbtoch druhých nahor. Za svojimi cieľmi, cez mŕtvoly. I v našom školstve je mnoho prípadov, kde tí trpezliví čakajú na najmenšiu chybičku svojho kolegu a ... „poďme mu po krku“.

Jedna vec je profesionalita ľudí, iné zasa ich ľudská stránka. Niekto by takú vec nedokázal urobiť. Iní? Bez mihnutia oka. Čakajú ako supy. A to sa tvária, že hrajú mŕtveho chrobáka!

My, čo máme učiť iných! My?

Aj na tomto bloku často čítam o skúsenostiach ľudí s neprofesionalitou  učiteľov. Bolí ma to. Hádžu nás potom ako sa hovorí všetkých „do jedného vreca“.A to je medzi nami drvivá väčšina úžasných ľudí. Iste, stáva sa to. Neklamme sa. Je pre učiteľa úplne najjednoduchšie dokázať žiaka tak zamotať, že nevie  už ani, čo v tej chvíli hovorí. Druhá vec je, čo jemu v tej chvíli hovorí vlastné srdce. Možno sa i on potrebuje pomstiť za svoje krivdy z detstva. Kto vie... Sú medzi nami i takí, ktorí pracujú „len do výšky svojho platu“.

Mám pocit, že som dnes prišla k počítaču tiež ovplyvnená tým, čo som si pred chvíľou vypočula. Možno zajtra, by som také niečo ani len nenapísala.

Prosím učiteľov, /a nie len ich/, zamyslite sa. Neplatí pre nás, že zabudol vôl, že teľaťom bol?

Ale nie len učitelia! Platí to pre nás, platí to pre ľudí...

 

Ospravedlňujem sa všetkým úžasným učiteľom s otvoreným srdcom. Nechcela som sa nikoho dotknúť.  A naopak, možno sa sem dostane oko toho z druhej strany...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Kupujúci Japonec? Neexistuje, tvrdia stánkari z vianočných trhov

Strávili sme jeden deň so stánkarmi, aby sme zistili ako vidia návštevníkov spoza svojich pultov.

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí.


Už ste čítali?